Cieľom unikátneho projektu je rozvoj technického vzdelávania a premýšľania s dôrazom na to, že najlepšie je začať už u škôlkarov. Na budúci školský rok chce nadácia vyškoliť ďalších 200 učiteľov. Okrem informácií dostávajú aj pracovné listy či pomôcky na výučbu detí.
Lektorka z Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity Kristína Žoldošová hovorí, že zámerom je, aby dieťa začalo premýšľať. „Chceme, aby deti využívali svoju nesystematickú skúsenosť s prírodou a bežným životom a vedeli ju využiť v praktických činnostiach. Deti sa musia naučiť spontánne využívať všetko, čo vedia a čo zažili,“ dodáva Žoldošová.
Učiteľky sa museli naučiť deťom nepodsúvať odpovede. „Hovoríme o tzv. induktívnom poznávaní. To sa zameriava na spôsob naberania poznatkov. Využiť všetko, čo viem na vyriešenie nejakého problému. Chýba mi napríklad súčiastka, čím ju nahradím?“ Táto koncepcia nerozvíja priamo definície pojmov. Učiteľka dáva podnet a dieťa musí premýšľať. „To, ako ďaleko sa posunie, záleží od jednotlivca,“ dodáva inštruktorka. Technické a technologické vzdelávanie na materských školách nemá podľa jej slov na Slovensku tradíciu.
Učiteľky si opäť sadli do lavíc
Počas školenia si učiteľky na chvíľu opäť sadli do lavíc a jednotlivé aktivity si vyskúšali samy. Postupne sa tak museli dopracovať k odpovedi. Podľa lektorky je neoceniteľná ich spätná väzba. Kým na papieri niektoré nápady dávajú zmysel, prax ukázala, že nie sú dobre nastavené, napríklad zhotovenie kladky najmenšími škôlkarmi. Učiteľka v rámci hry nastolí problém, otázku, napr.: ako zistiť, ktorý magnet je „silnejší“, ako postaviť pevný most z papiera alebo čím najrýchlejšie utrieť rozliatu vodu.
To, že sa projekt zameriava na technické vzdelávanie už od materských škôl, oceňuje aj Ingrid Kováčová z Ministerstva školstva. „Práve systémovosť je veľmi dôležitá. Nevychováme žiaka v 15-tich rokoch a nedonútime ho, aby sa zrazu začal venoval technickému odboru,“ dodáva.
Nepodceňujme deti
Učiteľka Marianna z Materskej školy Pavla Horova v Bratislave učí nemčinu aj techniku hrou. V triede má 4 a 5-ročné deti. Na začiatku koncepcii technického vzdelávania veľmi nedôverovala. Myslela si, že pre jej deťúrence to bude príliš zložité. „Vyskúšali sme to a ukázalo sa, že ich to baví a zvládajú to. Sú veľmi spokojné, hravé a šťastné,“ dodáva mladá učiteľka.
Zástupkyňa a kolegyňa Veronika ju dopĺňa: „Deti nemajú dostať všetko hotové, ani naservírované odpovede. Majú radi dobrodružstvo, objavovanie nepoznaného.“ Aj mladé učiteľky upozorňujú na to, že až v praxi sa ukážu predtým nevidené nedostatky. „Deti majú vyplniť pracovné listy, ale nevedia čítať a písať,“ hovorí Marianna. Vtedy je potrebná pomoc učiteľky či obrázkové odpovede.
Porovnáva situácie z čias, keď ona bola dieťa s tými, ktoré žijú škôlkari dnes. „Deti dnes neriešia žiaden výskumný problém, nekladú si otázky, iba sa hrajú, napríklad aj so stavebnicou. To je úlohou učiteľky, aby deti motivovala. Tie sa rýchlo zapoja a dajú vtiahnuť do hry. Tipujú výsledok, súťažia medzi sebou a učia sa. A to bez toho, že by si to uvedomovali. Niekedy sa v zápale prihlásia aj k odpovedi áno aj k odpovedi nie. Vtedy musím zasiahnuť a rozdeliť ich na dve skupiny. Tak si lepšie uvedomia, že je to buď jedna alebo druhá možnosť.“
Riaditeľka Materskej školy na Cabanovej ulici v bratislavskej Dúbravke, Nataša, hovorí, že to, čo sa v pondelok na školení naučila, hneď v utorok skúšala s deťmi v triede. „Deti sú nesmierne bystré, radi objavujú a skúmajú. Na projekt Technika hrou výborne reagovali a čo viac, boli veľmi disciplinované a zvedavé.“ Dodáva, že nebolo dôležité súťaženie, ale to, aby každé dieťa zažilo úspech. To, ktorému sa jeho hypotéza potvrdila, aj to, ktoré sa mýlilo. Žartom dodáva, že učiteľky materských škôl si zvolili pedagogickú školu aj preto, že tam bolo málo fyziky a chémie. Čo-to sa tak priučia aj pani učiteľky.
Zapojili aj rodičov
Materská škola na Družstevnej ulici v Martine spolupracuje s nadáciou od roku 2011. Myšlienka technického konceptu prišla asi o rok neskôr. Učiteľka Barbora si spomína, že na začiatku chýbal ucelený program a keď sa technické vzdelávanie pokúsili začleniť do tém učebného programu, pracovali skôr systémom pokus omyl. V triede má deti od troch do šiestich rokov.
Najdôležitejšie je vedieť, ako ich zaujať. „Deti baví všetko. Je však treba využiť moment prekvapenia. Aj celkom obyčajný problém podať tak, aby to v nich vzbudilo záujem. Mojou úlohou je správne položiť otázku a vytvoriť úlohu. Deti sa potom snažia pokusmi vyvrátiť alebo potvrdiť nejaký predpoklad,“ dodáva.
Škôlkarov podľa nej najviac fascinujú magnety. „Dospejú k predpokladu, istému záveru, že magnet priťahuje všetky kovové predmety. Keď im dám dva kľúče a jeden na silu magnetu nereaguje, vznikajú aj neopakovateľné výroky, ako: "Mám tupší alebo pokazenejší magnet,“ uzatvára s úsmevom Barbora.
A či je rozdiel v deťoch spred 30-tich rokov a dnešnými škôlkarmi? Rozdiel vidí v prístupe. „Deti sa v minulosti viac hrali vonku, hračky nedostávali tak často, preto si ich hľadali a vymýšľali sami, boli viac odkázané na svoju vynaliezavosť. Dnes toho majú veľa pod nosom a nerozmýšľajú nad tým. Napríklad taký magnet vidia na tabuli každý deň. Neskúmajú však, či ho ťahá papier alebo tabuľa, teda ako to celé vlastne funguje.“ Ďalej dodáva, že deti potenciál majú, je ich však treba viesť a do procesu zapojiť aj rodičov. Namiesto tradičných besiedok preto u nich v škôlke organizujú otvorené hodiny a tvorivé dielne, kde rodičia sú súčasťou učenia sa hrou.